Roman mal vo februári 11 rokov. V jeho 3tvrtom roku mu lekári zistili atopickú dermatitídu. Bolo mi jasné, že si musíme zvyknúť žiť s touto chorobou, ale že s ňou musím hlavne naučiť žiť svojho syna. Jeho stav bol stále horši. Ekzém mal po celom tele, na tvári, rukách, nohách ale hlavne v tých častiach tela, ako sú kolená zápästie, uši a ohybná časť rúk. Ako šesť ročného som ho často musela nosiť na rukách doktorke, lebo pri pohybe ho všetky do mäsa popráskané miesta boleli. Chodila som s ním na Kramáre, vystriedala som veľa odborníkov. Ekzém Romanovi spôsoboval veľké svrbenie, nedal mu spať. Častokrát sme noc prebdeli lebo ho koža veľmi svrbela. Báli sme sa nadchádzajúceho dňa, že to bude ešte horšie. Aby sme zabránili otváraniu rán, používal masti, sirup a olej do kúpeľa predpísaný lekárom.
Asi najhorším obdobím bol jeho deviaty rok života. Posmievali sa mu deti.
Keď mal Roman deväť rokov, do triedy prišiel nový spolužiak. Bolo to pre nás najťažšie obdobie. Tento chlapec spôsobil že Roman prestal mať rád školu a bál sa do nej ísť. Posmieval sa mu a snažil sa proti nemu poštvať aj iné deti ( čo sa mu nepodarilo, lebo tieto druhé decká už boli na jeho chorobu zvyknutý a mali ho radi ). Namiesto detskej radosti môj syn chodil deň čo deň domov s tým že " Mami chcem zomrieť, ja už nechcem žiť. Riešila som zmenu školy. Momentálne znova rád navštevuje školu, má dobrých kamarátov a ekzém z väčšej časti ustúpil. Uvidíme aké budú letné prázdniny lebo toto obdobie je na jeho ekzém neprospešné. Zima je celkom v pohode.
Škodí mu aj stres. Nervozita a stres mu škodia tým, že ho začne nadmerne svrbieť pokožka a následne sa objavia červené fľaky. Preto dávam pozor na to čo sa okolo neho deje.
Čo som si z tejto choroby vzala?
Moje motto: Neposmievaj sa lebo nevieš čo a kedy môže postihnúť teba.
Nie vždy pomôže more: Mali sme možnosť ísť k moru, čo mu doktori odporúčali. Ale nepomohlo. Moja skúsenosť je takáto: Boli sme na dovolenke v Grécku. Roman mal popráskanú kožu na rukách aj nohách. Chce ísť do mora, namočil sa ale veľmi ho tá voda štípala. Viac do vody ísť nechcel. Mala som kamarátku ktorej okolitý ľudia pri pláži vraveli že ho treba do mora hodiť nasilu. Keď sa na druhý krát išiel aspoň ku moru prejsť, ona ho tam naozaj na silu hodila. Roman mal od toho dňa po dovolenke. Nechcel poriadne ani z izby výjsť.
Na záver sa chcem poďakovať "MUDR. Yveta Kajová" z Trstenej, ktorej sa podarilo dostať jeho stav dá sa povedať že do "normálu" . Pokožka tak nesvrbí, nepraská a Roman sa po psychickej stránke cíti oveľa lepšie.
Dosť nám pomohla aj jedna knižka z ktorej sme čerpali informácie.